Prebudenie z čerstvého sna, v ktorom hlavnú úlohu hrali veterné turbíny, býva mätúce. Moja myseľ sa ešte nestihla vrátiť do reality, no na obrazovke monitora sa už medzitým menia hady na bizardné bytosti. V slúchadlách duní TOOL s hypnotickou animáciou od Ai a Lou Zeffera a na vedľajšej karte narýchlo zatváram mystické obrazy Alexa Greya. Definitívne si hovorím, že so mnou zaiste niečo nie je v poriadku. Zavriem oči, zhlboka sa nadýchnem, srknem si z horúcej kávy... a ten sen naskočí späť. Akoby ten bláznivý scenár písal sám Luis Buñuel:
Exteriér. Pobrežie a veterný park. Deň.
Nekonečná, vyprahnutá pustatina na brehu mora. Všade navôkol stoja obrovské, biele veterné turbíny. Ich rotory sa krútia v hypnotickom, rytmickom tempe: svišť, svišť, svišť.
Skupina vysokej aristokracie a politikov – muži vo frakoch, dámy v drahých večerných šatách a perlách – kráča po pláži. Nesú si so sebou luxusný jedálenský stôl, strieborné príbory a krištáľové poháre. Sprevádza ich kardinál v červenom rúchu.
MINISTER ŽIVOTNÉHO PROSTREDIA (elegantne popíja šampanské)
„Pozrite sa na tú čistotu. Žiadny dym, žiadne uhlie. Len čistá, panenská príroda transformovaná pre potreby pokroku. Sme spasení.“
Dámy nadšene tlieskajú. V tom momente sa jedna z veterných turbín začne správať zvláštne. Už sa netočí mechanicky. Jej tri čepele sa začnú vlniť ako ladné ženské ramená a trup turbíny sa prehne v zmyselnom, priam erotickom tanci.
MARKÍZA DE LA ROTOR (hľadí na turbínu cez lorgnon)
„Ach, pozrite na ňu... tá vznešenosť. Chcem ju pozvať na zajtrajší čaj o piatej.“
Interiér. Luxusný salón / Podstavec turbíny. Noc.
Bizarný strih. Tá istá aristokratická spoločnosť teraz sedí za prestretým stolom, no namiesto stoličiek sedia na záchodových misách (klasický buñuelovský motív). Uprostred salónu, priamo zo stropu, prechádza obrovský oceľový pilier veternej turbíny.
Z obrovských reproduktorov nehrá hudba, ale ohlušujúci rachot generátora a kvílenie vetra. Nikto si to nevšíma, všetci konverzujú s prehnanou zdvorilosťou.
Sluha v smokingu prinesie na striebornom podnose hlavný chod: namiesto jedla sú na ňom položené tri miniatúrne, točiace sa veterné vrtuľky z plastu. Hostia ich s vážnou tvárou začnú krájať nožom a vidličkou, pričom predstierajú, že jedia to najjemnejšie mäso.
KARDINÁL (s plnými ústami plastu)
„Vietor je dych Boží. A my sme ho skrotili. Páni, táto turbína je tou najcnostnejšou pannou, akú kedy táto krajina zrodila.“
V tom momente stena salónu zmizne. Objaví sa obria, hyperrealistická ženská noha (fetiš na nohy nesmie chýbať), ktorá vystupuje priamo z mechanizmu turbíny. Má na sebe luxusnú hodvábnu pančuchu a lakovanú lodičku. Elegantne stúpi priamo doprostred slávnostného stola a rozdrví krištáľové poháre.
Spoločnosť zostane na sekundu paralyzovaná. Potom minister vstane, padne na kolená a začne topánku oddane bozkávať.
Exteriér. Veterný park. Deň.
Politici a aristokrati chcú z veterného parku odísť. Nastúpia do svojich luxusných limuzín. Autá naštartujú, ale nikam sa nehýbu. Cesta je voľná, autá fungujú, no z nejakého nevysvetliteľného dôvodu nemôžu opustiť zónu veterného parku (odkaz na film Anjel skazy). Akási neviditeľná sila ich drží na mieste.
Ubehne niekoľko dní. Ušľachtilí hostia sú špinaví, hladní a zúfalí. Ich večerné šaty sú roztrhané.
Okolo nich prechádza stádo oviec, ktoré pokojne pasie trávu pod turbínami. Nad nimi sa stále točia obrie biele „modelky“. Zrazu jedna z turbín prestane vyrábať elektrinu – namiesto toho začne z jej generátora striekať hustá, čierna ropa, ktorá zaleje celú čistú pláž aj s ministrom.
V pozadí prechádza okolo stola partizán na somárovi, pozrie sa na uväznenú elitu, odpľuje si a povie:
„Chceli ste čistú energiu, ale zabudli ste, že vietor patrí všetkým, len nie vám.“
Záverečný záber: Nekonečný rad veterných turbín, ktoré sa točia v absolútnom tichu. Žiadna hudba. Len zvuk vetra a občasné mechanické zakvílenie. Na oblohe letí kŕdeľ vtákov, ktorý jedna z čepelí bez milosti pretne na polovicu. Koniec.
Buñuelov odkaz v tomto kontexte:
Zatiaľ čo Dalí by oslavoval estetickú a mystickú krásu vetra ako ženy, Buñuel by zneužil veterné turbíny na to, aby ukázal ľudskú chamtivosť, pokrytectvo a absurditu. Pre neho by zelená energia bola len ďalším náboženstvom, ktoré moderná elita uctieva, aby zakryla svoj vlastný morálny úpadok – zatiaľ čo príroda (vietor) zostáva voči ich rituálom úplne ľahostajná.
Užitočné linky/odkazy:
- WindTree - veterný koncept navrhnutý pre mestá - článok VP
- TOOL "The Pot" - Lou Zeffer - YT
- Alex Grey - stránka autora
- Luis Buñuel(1900-1983) - imdb.com (filmová databáza)
- Salvador Dalí pozri si Dalího v obrázkoch
To je skvelá otázka (Čo ak je surrealizmus ten pravý realizmus?), ktorá ide priamo k podstate toho, prečo surrealizmus pred storočím vôbec vznikol. Ak sa nad tým zamyslíme, táto myšlienka nie je len filozofickým paradoxom – pre samotných surrealistov (ako boli André Breton, Salvador Dalí či René Magritte) to bola absolútna pravda.
OdpovedaťOdstrániťTradičný „realizmus“ sa totiž zameriava len na vonkajší, povrchový svet – na to, čo môžeme vidieť, chytiť a zmerať. Lenže ľudská skúsenosť nie je len o tom, čo je vonku.
Tu sú tri dôvody, prečo by surrealizmus mohol byť tým „najskutočnejším“ zobrazením našej reality:
1. Zachytáva celú našu myseľ (nielen filter)
Klasický realizmus zobrazuje svet cez filter logiky a sociálnych pravidiel. Surrealizmus sa pokúša tento filter vypnúť. Tým, že do rovnice pridáva podvedomie, sny, skryté túžby a iracionálny strach, nezobrazuje menej reality, ale naopak – zobrazuje jej viac. Zahrnuje totiž našu kompletnú psychiku.
2. Sny sú pre náš mozog reálne
Keď spíte a snívate o lietajúcich rybách alebo topiacich sa hodinách, váš mozog v tej chvíli nevie, že je to „len sen“. Prežíva emócie, strach aj úžas so stpercentnou intenzitou. Ak sú tieto zážitky pre našu nervovú sústavu reálne, potom je ich surrealistické zobrazenie legitímnym dokumentom o stave ľudského vedomia.
3. Emocionálna pravda vs. vizuálna pravda
Ak fotograf odfotí upršanú ulicu, zachytí vizuálnu realitu. Ak však umelec namaluje tú istú ulicu, kde namiesto dažďových kvapiek padajú slzy alebo ostré črepy, zachytáva emocionálnu realitu človeka, ktorý po nej kráča. Niekedy je deformácia reality jediným spôsobom, ako presne vyjadriť vnútorný stav – úzkosť, eufóriu alebo nostalgiu.
"Surrealizmus je deštruktívny, ale ničí len to, čo považuje za obmedzenia našej vízie." — Salvador Dalí
Ak teda definujeme realizmus ako snahu o čo najvernejšie zachytenie komplexného ľudského bytia (vrátane nášho vnútorného vesmíru), potom máš úplnú pravdu: surrealizmus nie je útekom z reality, ale jej hlbším odhalením.