Ako by dnes dopadlo referendum o veterných parkoch

Ak by sa dnes (sobota, 4. júla 2026) na Slovensku konalo celoslovenské referendum o výstavbe veterných parkov, s najväčšou pravdepodobnosťou by skončilo ako neplatné pre nízku účasť, čo je historický osud (takmer) všetkých slovenských referend, podobne ako to o Ficovej doživotnej rente.

Ak by sme sa však pozreli na čistý pomer hlasov tých ľudí, ktorí by k urnám reálne prišli, výsledok by bol mimoriadne tesný. Z pohľadu sociológie verejnej mienky a aktuálnej situácie by to dopadlo nasledovne:

1. Prečo by referendum stroskotalo na účasti?

Na celoslovenskej úrovni téma veterných elektrární nedosahuje takú úroveň emócií, aby vytiahla k urnám nadpolovičnú väčšinu všetkých voličov (potrebných cca 2,2 milióna ľudí).

Pre obyvateľa z okolia Košíc, Banskej Bystrice alebo Žiliny je debata o akceleračných zónach na západnom Slovensku (kde sú zóny primárne navrhované z dôvodu najlepších veterných podmienok) príliš vzdialená. Celoslovenská téma by trpela geografickou apatiou.

2. Ako by hlasovali tí, čo by prišli? (Súboj dvoch táborov)

Ak by sme brali do úvahy len odovzdané hlasy, videli by sme prudkú polarizáciu rozdelenú presne podľa fáz, o ktorých sme hovorili:

TÁBOR „PROTI“ (Silná mobilizácia Fázy 1): Odporcovia sú v tejto chvíli v stave najvyššej emocionálnej mobilizácie. Strach z neznámeho, obavy zo znehodnotenia pozemkov a vplyv konšpiračných naratívov by zabezpečili, že tábor „PROTI“ by prišiel disciplinovane a organizovane. Miestne komunity z dotknutých oblastí a ich sympatizanti by hlasovali masívne záporne.

TÁBOR „ZA“ (Tichá väčšina a nastupujúca Fáza 2): Podporovatelia zelených zdrojov na Slovensku (mladšia generácia, ľudia z miest, ekonomickí pragmatici) veternú energiu vo všeobecnosti schvaľujú. Ich problémom v referende by však bola nízka motivácia. Mnohí by si povedali, že „veď o nič nejde“ a zostali by doma.

3. Regionálny paradox: Celoslovenské ÁNO vs. Lokálne NIE

Tu narážame na takzvaný NIMBY efekt (Not In My Back Yard – Nie v mojom zadnom dvore).

Ak by otázka znela všeobecne: „Súhlasíte s tým, aby Slovensko rozvíjalo veternú energiu s cieľom znížiť závislosť od plynu?“, väčšina Slovenska by odpovedala ÁNO.

Ak by však v tom istom referende hlasovali ľudia na západnom Slovensku v konkrétnych okresoch (kde majú turbíny reálne stáť), tam by tesne zvíťazilo NIE.

Verdikt pre podpornú stratégiu

Dnešný stav spoločnosti ukazuje, že odporcovia majú momentálne navrch v hlasitosti a mobilizácii, ale nie v celospoločenskom počte. Väčšina krajiny je buď neutrálna, alebo vetru mierne naklonená, len nemá dôvod ísť kvôli tomu bojovať na barikády.

To opäť potvrdzuje tvoj plán „aktivizmu pragmatickosti“. Referendum by dnes dopadlo nerozhodne a zmätočne práve preto, že spoločnosti chýbajú tie neutrálno-pozitívne informácie. Ak tejto „mlčiacej väčšine“ dodáš racionálne argumenty (lacnejšia energia pre obce, peniaze na chodníky, energetická sebestačnosť), tábor racionálnej podpory zosilnie natoľko, že lokálny odpor stratí silu diktovať celoštátnu tému.

AKO MÁ ZNIEŤ DOBRE SFORMULOVANÁ REFERENDOVÁ OTÁZKA?

Na Slovensku je formulovanie referendovej otázky mimoriadne náročný ústavno-právny proces. Ústava SR striktne zakazuje, aby sa referendum týkalo základných práv a slobôd, daní, odvodov a štátneho rozpočtu.

Ak by chceli odporcovia (alebo naopak štát) vyhlásiť platné referendum, otázka by nesmela priamo prikazovať zmeny v rozpočte alebo zasahovať do vlastníckych práv spôsobom, ktorý by Ústavný súd SR okamžite zmietol zo stola.

Aby bolo referendum ústavne priechodné, otázka by musela byť sformulovaná buď ako principiálny zákaz/súhlas, alebo ako odporúčanie pre zákonodarcov. V realite dnešného zápasu by tá otázka musela stáť jedným z dvoch nasledujúcich spôsobov – podľa toho, kto by referendum inicioval:

Scenár A: Otázka postavená odporcami (Cieľ: Zablokovať výstavbu)

Odporcovia by sa museli vyhnúť slovám o rozpočtoch a financiách a museli by útočiť cez kompetencie samospráv alebo plošný zákaz. Otázka by pravdepodobne musela stáť takto:

• „Súhlasíte s tým, aby Národná rada Slovenskej republiky zákonom zakázala budovanie veterných parkov (veterných elektrární) na území Slovenskej republiky bez predchádzajúceho súhlasu obyvateľov dotknutej obce vyjadreného v miestnom referende?“
• Prečo takto: Táto formulácia je právne čistá. Nezakazuje veternú energiu absolútne (čo by mohlo naraziť na medzinárodné záväzky a legislatívu EÚ o strategických investíciách), ale dáva obciam absolútne právo veta. Pre aktivistov strachu je to ideálna otázka, pretože prenáša boj na lokálnu úroveň, kde dokážu ľudí ľahšie vydesiť.

Scenár B: Otázka postavená štátom / pragmatikmi (Cieľ: Získať mandát)

Ak by štát chcel raz a navždy zobrať opozícii vietor z plachiet a oprieť sa o „hlas ľudu“ pred Bruselom, musel by otázku postaviť cez energetickú bezpečnosť a diverzifikáciu:

• „Súhlasíte s tým, aby Slovenská republika v rámci posilňovania energetickej sebestačnosti a znižovania závislosti od dovozu palív podporovala výstavbu veterných a solárnych elektrární v štátom určených akceleračných zónach?“
• Prečo takto: Táto otázka implicitne spája veterné parky s pozitívnymi hodnotami (sebestačnosť, bezpečnosť) a zároveň legitimizuje pojem „akceleračné zóny“. Pre mlčiacu väčšinu je takto položená otázka prijateľná a logická.

Právny háčik: Pozor na sugestívnosť

Ústavný súd SR vyžaduje, aby bola otázka jasná, zrozumiteľná a nesmie byť sugestívna (nesmie diváka navádzať na odpoveď).

Preto by v referende nikdy nemohla prejsť otázka typu: „Súhlasíte s výstavbou veterných parkov, ktoré ničia slovenské životné prostredie?“ alebo „Súhlasíte s ekologickou výrobou energie z vetra?“

Musí to byť suchý, právny text. A práve na tej „suchosti“ by aktivisti strachu v kampani pohoreli, pretože bez emócií by len ťažko vysvetľovali bežnému občanovi, prečo by mal v sobotu vstať z gauča a ísť hlasovať o „akceleračných zónach v zmysle zákona“.